Letiska a kongresové centrá
MUDr. Hana Zelenková, CSc
Členka Klubu H+Z
Letecká doprava, letiska a vôbec niečo navyše
Neviem, aké asociácie slovo letiská vzbudzujú u vás, u mňa sa až do nedávna spájali so slovom sloboda, ďaleké kraje, bezpečnosť, cestovatelia
a najmä nenapodobiteľná atmosféra absolútnej presnosti dopravy, super pohostenie na palube…… Nuž časy sa menia…… Je až neuveriteľné, akým tempom sa letiská menia, doslova sa rozrastajú pred očami a to čo ešte včera patrilo k tým naj, naj, dnes nemilosrdne pokrivkáva. Nehovorím iba o Európskych letiskách. Vezmime si napríklad aj to, že tie staré nezanikajú, stali sa z nich akési regionálne stanice. Kedysi – nebolo mysliteľné, aby letisko bolo uprostred mesta, ale dnes žiadna výnimka. Joj a samozrejme pristávacie plochy pre helikoptéry….skoro pred každou nemocnicou, ale aj to sú predsa letiska….
Cestujúci
Ako malá som poznala len tie letiská s trávnatou plochou, zväzarmovské. Potom začali v mojom „itinerári“ pribúdať tie troška väčšie s jednou, potom dvoma a teraz aj viacerými ranvejami. Samozrejme, vývoj ide nezadržateľne vopred. Okrem ranvejí a terminálov sa ale mení aj osadenstvo, ktoré na letisku stretávate. Pre európske letiská tam takmer vždy platilo – pekne oblečený, upravený, doprava skôr pre tých movitejších, personál na letiskách, okrem pekných uniforiem, vždy dobre naladený, ochotný kedykoľvek pomôcť, usmerniť…… Dnes? Stretávate batôžkarov, maminky s kočíkmi, deti, tínedžerov, dôchodcov, nevyspatých, nevrlých cestujúcich, zmätených dovolenkárov, prvýkrát sa pripravujúcich na let a v odbavovacích halách niekedy aj bezdomovcov…. atď.. Zmes všetkých národností a typov ľudí a čo je pre mňa nepochopiteľné, na letiskách sa aj kradne!!! Keď som prvýkrát začula hlásenie, aby si cestujúci dávali pozor na svoje batožiny, nechcelo sa mi veriť. Na letisku? Kradne sa? Ba jo, aj ja už som takú situáciu videla. Našťastie nezažila.
Check-in a iné radosti
Check-in – predstava, že je za pultíkom milá osôbka, ktorá zváži kufor a dá vám palubnú vstupenku s jasne vytlačeným miestom v lietadle už dnes až tak neplatí. Na väčších letiskách sú dnes automatické registrácie, neosobné mašiny. Neznalý človek tam strávi veľa času, ale aj tak nakoniec musí prísť niekto na pomoc. A presnosť dopravy? To už je žiaľ minulosť. Áno, musíte byť na letisku skôr, odbaviť kufor aj seba (aj keď dnes sa všetko dá elektronicky), potom nevyhnutná prehliadka, čo máte pri sebe (tekutiny, kozmetika atď.), prejdete turniketom, zvoníte, osobná prehliadka a safra, do „gatí“ to tak tak stíham. Nó, dalo by sa treba prísť aj o tri hodiny skôr, ale zasa niektorý „check – in“ otvárajú až dve hodiny pred odletom (v Číne v niektorých mestách iba hodinu a pol ). Chápem, zhustila sa letecká preprava nielen nad Európou, ale celým svetom, sú nepredvídateľné vrtochy počasia, výbuchy sopiek, stávky zamestnancov (dobrý deň Lufthansa, Air France!!) . A pokiaľ sa vám dnes podarí odletieť presne na čas označený na letenke, je to fakt zázrak. Všade sa hovorí o ochrane cestujúceho, že pokiaľ letecká spoločnosť mešká, máte nárok na kompenzáciu a bla bla. No zväčša to dopadne tak, že vás síce naložia, nechajú na palube hodinu a viac, a potom aj vyložia ale stále to ešte nie je ten časový limit, za ktorý by sa malo leteckým prepravcom vám, váženému cestujúcemu, zaplatiť. O tom, že sa bežne stáva, že predajú viacej leteniek, ako je kapacita lietadla by sa dali napísať krásne fejtóny…..
Pohostenie na palube
A aby som nezabudla, kde sú tie časy, keď vám v lietadle (aj v ekonomickej triede) s úsmevom ponúkli na pitie rôzne tekutiny, čaj, kávu a pod. Ale áno, sú aj dnes letecké spoločnosti, kde vám toto ponúknu v cene letenky, ale zväčša – kúp si a dostaneš. Letenky ozaj nepatria k tým najlacnejším cestovným lístkom. A dnes, aj niektoré spoločnosti prevádzkujúce vlaky a autobusy túto službu pre cestujúcich majú. Síce boli dlhočizné komentáre, koľko letecké spoločnosti týmto ušetria (že si pitivo zaplatíte), ale, viete, pripadá mi to svojim spôsobom nedôstojné, a tie stewardky, no nie je im to práve najpríjemnejšie, niekedy až ponižujúce, žiadať za pohár vody alebo kávy peniaze. Zväčša prejdú uličkou a iba sem tam si niekto niečo objedná. Výnimkou sú diaľkové lety – najesť, vodu a pochúťky samozrejme dostanete, ale pozor! Napríklad poľské aerolínie sú pružné, majú veľa zámorských letov, ale dajú aj na letoch do Ameriky základné tekutiny a alkohol si platí cestujúci sám . V tomto smere je priekopníkom Aeroflot. Alkohol fakt žiaden, šlus.
Letiská, malé, väčšie, najväčšie
Ako malá som sa s maminkou chodila pozerať na letecké dni, milovala som lietadielka, vetrone, a snívala o tom, že aj ja sa pozriem na zem zhora. Prvýkrát som letela keď mi bolo dvanásť rokov. S maminkou vtedy z Brna do Karlových Varov. Brnianske letisko mi pripadalo ako malý palác (jasné mala som dvanásť), z Karlových Varov už som tak unesená nebola. Ale aj tak. Do lietadla sme nastupovali zozadu, boli to JAKy, ale ten pocit, prvýkrát sa pozrieť na zem z oblakov, vidieť ranvej ako bielošedú stuhu, pomaly sa strácajúcu, no zážitok na celý život. (Iba malá odbočka: dnes sa už uvažuje o nekonečnej pristávacej a štartovacej dráhe, teda kruhovej endless runway, a vidí sa v nej budúcnosť leteckej dopravy).
Potom som začala poznávať iné tuzemské letiská – Praha, Ostrava, Košice, Bratislava, Poprad. Ozaj Ostrava, raz som letela z Brna do Košíc na svadbu, mala som sebou bábovku a cukroví. Medzipristátie bolo v Ostrave, vystúpili sme von a ja zašla na WC. Vraciam sa a ouha, moje lietadielko sa už aj s bábovkou vznáša nad Ostravou. Slzy na krajíčku, šok čo teraz?? Ale vtedy sa lietalo aj 3x denne (!!!) a večer som bábovku víťazne v Košiciach držala v ruke. No zoberme si Slovensko dnes: Bratislavu nám vynovili a troška zväčšili, ale parametre malého lokálneho letiska jej nikto neodpára. Vrátane nesmierne dôležitého pozemného personálu a policajtov a špatného parkovania a vôbec. Košice sa fakt snažia, pribudlo letov do vzdialených destinácií, parkovacích miest, bufetov, iba ten pás s kuframi je stále iba jeden a salónik, chudučký príbuzný tých väčších súrodencov. Žilina, to letisko je maličké, ale veľmi sami páčilo. Syn študoval v Žiline dopravnú, je z neho pilot a prvé lety absolvoval práve tam, škoda, že sa žilinské letisko nevyužíva aspoň na vnútroštátne lety. Poprad – nuž turisti , zaplať Pán Boh ešte Tatry milujú. Maličké letisko, problémy s pristávaním na ranveji, ale naše. Tie ostatné letiská, ach jo. Pardón, tie vojenské, aj keď lietadla už dávno doslúžili sú technicky pomerne slušné.
Dlážky a kufre
A vidíte – dlážky na letiskách, jasné súvisí to všetko s kuframi. Nie je to tak veľa rokov čo sme ich nosili iba v ruke, potom pribudli tie krásy, čo mali dve kolieska a ťahali sa na remeni za sebou ako havkovia. A potom nádherná novinka – kufre, ktorá sa začali držať na vysúvacom držadle – buď dve kolieska alebo najnovšie štyri kolieska, otáčajúce sa na všetky strany. Tie, ktoré sa krásne prispôsobujú smeru jazdy a ešte je hore na kufri miesto na pridržanie kabelky, Paráda! Ale!! Samozrejme musí byť na letisku hladká dlážka, keď sú koberce (a takých svetových letísk je fakt dosť), no fujtajbl, ťahať sa poriadne nedá, už len treba využiť malé vozíky, ale tie zasa treba pri zmene podlažia pri nástupu na eskalátor nechať na mieste, no nič moc.
Á!! Váha a nadváha – prebaľujte kufor, ktorý váži trocha viacej k „pobaveniu“ netrpezlivých spolucestujúcich čakajúcich v rade za vami, alebo zaplaťte. Tiež radosť. Čo ale nesmierne obdivujem, je transfer kufrov z štartovacej do cieľovej stanice. Niekedy sa pravda zabudne aj ten kufrík medzi Prahou a Košicami. Ale keď napríklad cestujete Košice-Praha-Seoul-Dalian a bežíte s v vyplazeným jazykom medzi obrovskými terminálmi a kufor to stihne skôr ako vy a trafiť to správne lietadlo, no to je pocit! Inak v tomto smere mám fakt ťažké srdce na KLM, Akosi to v tom Amsterdame pobabrali a nie a nestíhajú, a keď čakáte v Amerike potom dva dni na batožinu a stále nič a kompenzáciu vám síce odporúčajú – nakúpte si čo chýba, dáte doklady a zaplatíme , tak výsledok?. Aj keď pošlete doklady zdvorilo vám odpovedia, že prišli o deň neskôr a tak ako je tým najmalilininkatejším písmom napísané v pravidlách prepravy, už nemajú povinnosť zaplatiť , to ide človeka trafiť šlak. Už sa mi kufre neraz stratili celkom, inokedy došli s riadnym meškaním, ale aj tak, túto oblasť logistiky hlboko uznávam a skláňam sa pred ňou.
Európske letiská
V Prahe sa dlho pristávalo na terajšom Termináli 3, ten už je dnes vyhradený najmä vládnym delegáciám a súkromníkom. Terminál 1 dlho patril k tým väčším, dnes síce aj s Terminálom 2 nepatrí Praha k najmenším v Európe, ale aj tak. Napríklad v porovnaní s Frankfurtom alebo Mníchovom, trpajzlík. Tie naposledy menované vyžadujú nielen dobrý a rýchly orientačný zmysel, ale aj rýchle nohy a dobré topánky, to ale v podstate na väčšine veľkých letísk. Takmer všade sú síce spojovacie eskalátory, ale aj tak, veľakrát sa človek nabehá a nabehá. Napríklad Amsterdam, Schiphol – ten fakt nemusím, ani Paríž Charles de Gaulle. Iná kapitola sú Londýnske letiská, a ich vzdialenosti od centra , véélikánske, a pokiaľ si pak zoberiete taxi, vyjde veľakrát drahšie ako letenka. A Viedeň – starý Schwechat bol utešený, taký fakt rodinný, aj tie Mozart kugeln a a Melange kafé chutilo akosi inakšie. Dnešný nový ozrutný terminál mi už zvonka pripadá ako krematórium. Veru nemám to tam rada. Waršava sa napríklad zlepšila k lepšiemu, ale pozemný personál veru veľmi nie. A aby som nezabudla, mám rada staré berlínske letisko Tempelhof, má svoju atmosféru, tiež aj Paríž Orly. Severské letiská sú moderné, ale trocha neosobné a nie až najväčšie a majú strašne tvrdé stoličky na sedenie v odbavovacích halách. A ceny za kafe a iné pochúťky, kurňa, vysoké. Krásne a veľké je nové letisko v Madridu, iba na batožiny sa tam čaká veľmi dlho. Lisabon mi pripadá trocha špinavý, najmä transfery. Ako by som mohla zabudnúť na ruské letiská! Moskva – Šeremetevo, Vnukovo, Domodedovo, no dobre aj Bykovo, aj keď je maličké a slúži iba na chartre. Šeremetevo – malé mesto, neuveriteľne zorganizované a rozsiahle, ale pritom s výbornou orientáciou a samozrejme skvelou dopravou z a do centra Moskvy Aeroexpresom. St. Peterburg, to bývalo hrozné letisko, posledné tri roky v premávke nový terminál, to už je fajn. No aj keď zážitok, kedy som tam išla transferom z Číny, a stále im na prechode turniketom cez kontrolu pískalo v oblasti môjho kovového bedrového kĺbu a prehmatávali ma od hlavy po päty, ani kartička s číslom TEP im nestačila…Nezostávalo mi nič iného ako povzdych – nu vot molodci, kaky ja terorist?? Potom už ma pustili….. Ale aj iné letiska v Rusku sa veľmi pochlapili – Samara, Jekaterinburg, Mineraľnye vody, Novosibirsk a ďalšie. O superletisku v súvislosti s Olympiádou v Soči, škoda hovoriť. Ale Jalta – tiež pekné, ale komu vlastne patrí, to už je otázka pre politikov, do toho sa nemontujem. Kazachstan – Astana sa pred Expo 2017 vyšperkovala, ale to staré letisko ako obrovská modrozelená jurta má svoje čaro. Almaty – pred 40 rokmi keď som pristávala prvýkrát a vystupovala z lietadla s bábuškami s husami a iným domácim zvieratstvom sú dávno preč. Nie najväčšie, ale slušné letisko, rovnako ako horúci Šimkent. Aj Tadžikistan, Uzbekistan, Gruzínsko, Turkmenistan, veľmi sa polepšili.
V Ázii pribudli svetové letiská napríklad vo Vietname – Saigon aj Ho-či-min a samozrejme Kórea. Soul som navštívila veľakrát. Po prvej olympiáde v Soule ma vtedy letisko ohúrilo, ale ako sa im ho Kórejcom podarilo rozšíriť a architektonicky vyšperkovať pred tohtoročnou zimnou olympiádou, klobúk dole. Tie nové terminály, niečo prekrásne. A čo ponúkajú cestujúcim, kedy majú čakať dlhšie ko 3 hodiny! No to sú atrakcie!! Japonsko a Čína, kapitoly samy pre seba, obrovské, ale absolútne dokonalé a prehľadné, našinca organizácia a veľkosť doslova položí. Joj a v Indii je to tiež tak, položí vás to takisto, ale v opačnom slova zmysle.. Kto nebol neuverí. Aj keď ide o Dilí a nebo Bombaj, no aj Sri Lanka….. Ale Indonézia, Malajzia, Singapur – obrovské presklené fantastické stavby. A tie doplnkové služby – vrátane bazénov na streche… Ešte dnes sa rehocem sama zo seba, keď som prvý krát vystúpila v Kuala Lumpur a videla iba samé presklené priestory a palmy a kvety a hovorila som si, no to by ma zaujímalo, ako to v zime vykurujete.. Ehm, akosi som zabudla, že tam zimy nemajú…….Jednoducho drbnutá Európanka, zvyknutá na štyri ročné obdobia. K letisku Kuala Lumpur mám j jednu peknú spomienku, ako je svet malý. Odlietala som a nestačila si na letisku kúpiť jednu šatku. Zhodou okolností za týždeň tam išla služobne na Borneo Maruška, staršia dcéra, tak som ju poverila, nech mi ju kúpi a vysvetlila jej v ktorom obchode. Fakt kúpila, takže vidno, že aj takto sa dá nakupovať, pokiaľ sa cestuje. Austrália, tam by som povedala zlatý štandard, aj keď sa samozrejme Sydney aj Melbourne modernizujú. Páčil sa mi menší Darwin, ale Mekka surfistov – destinácia Gold Coast, letisko nepekné a najmä na austrálske pomery špinavé. Ale napríklad Adelaide, Alice Springs a severné oblasti Austrálie malé , čisté, pekné. Maličkých miestnych letísk je na nedopočítanie. Nový Zéland – asi o ňom platí to čo o Austrálii. Ale keď napríklad chytíte pred pristátím v Queenstoowne snehovú búrku nie je to nič moc. Ale za to letisko nemôže.
Afrika – tak tu sú rozdiely priam priepastné, Turistické destinácie ako Tunisko, Maroko, Alžír, Egypt to ešte ide. Inde je treba sa pripraviť nielen na zážitky z pekelných horúčav, ale vojakov, tanky, zmätok.. Výnimka azda Burundi a Juhoafrická republika. A keď sa vypravíte do teraz čo populárnejšej destinácie Zanzibar, nuž tie prestupy pred záverečným dosadnutím, dobrodružstvo.
Zato Arabské emiráty, Dubaj, Izrael to už je iné kafe. Najmä Dubaj a možnosti parkovania a nákupy a vôbec. Iný svet, bežnému Európanovi trocha vzdialený
Amerika
Kanada, povedala by som zlatý štandard, Otawa, Vancouver, Montreal, Toronto, Quebec – fajn, nijako neprekvapí, až na to, že vám zabavia aj malininkatý nožík, ktorý je súčasťou Swiss karty, ktorú akceptujú na celom svete. Jó bezpečnosť nadovšetko. Fakt sa to tej policajtke na kontrole veľmi páčilo, nuž nech má radosť.
USA – veľké rozdiely, a keď napríklad čakáte „Wau“ na niektorom letisku vo Washingtone alebo New Yorku alebo v Chicagu či Houstone, fakt nič moc, bežné vybavenie, orientácia niekedy pokrivkáva (ale chráň bože toto povedať Američanovi), ale vcelku fajn. Možno prekvapí celkom malé (no malé, na tie mesta ale čakáte dačo väčšie) letiska v San Diegu, Los Angeles, San Francisku, Las Vegas, ale vcelku OK. Až na tie kasína v Las Vegas, na letisku fakt sila!!! Jo a čo je najhoršie, na väčšine medzinárodných letísk ešte pred tým ako sa dostanete k pasovákovi, tak k mašinke, kde naťukáte všetky požadované informácie a vypľuje to na vás papier, ktorý je buď s pekným vašim portrétom ale ten je alebo nie je preškrtnutý a neviete (alebo viete..) a potom vás do USA pustia, alebo nie….
Mexiko a stredná a južná Amerika
V Mexiko City určite zažijete šok z obrovských vzdialeností medzi terminálmi, aj ich veľkosťou, ale napríklad Guadajara alebo Monterrey či prázdninová destinácia Cancún, to nie je tak zlé. Ale špecifické sú malé letiská, zážitok a všade prítomní mariači (mexickí muzikanti v čiernych cowboyských čižmách, v zamatových tmavých oblekoch, na hlave so sombrérom). Kuba – no, no comment, za 40 rokov sa letisko nezmenilo…Z južnej Ameriky prím obrovských letísk samozrejme hraje Rio de Janeiro, Sao Paulo, Buenos Aires, veliké je Santiago de Chile a absolútne rozkošné letisko na Veľkonočnom ostrove s Moai (tá ale nie je originálna, je to replika) a nádherným vencom , ktorý vám dajú po príchode okolo krku (ten je originál).
K letiskám dnes už neodmysliteľne patria hotely. Tie z ktorých sa dá suchou nohou dostať z letiskovej haly až k recepcii sú najlepšie, k iným dopraví kyvadlovka z hotela a je to celkom fajn. Niektoré, aj keď sa píše, že sú celkom na letisku idete aj pol hodiny autobusom. Jasné, iný terminál, ale služby super. V tomto smere je Istanbul (jedno z fakt najrozsiahlejších letísk) skvelý. V hoteli sa tu raňajky podávajú už od tretej ráno, aby cestujúci potom v lietadle a pri čakaní nehladoval. Inde vám pribalia balíček na cestu, z ktorého jogurt a vodu samozrejme pred prechodom kontrolou musíte vyhodiť, a keď nedajbože zabudnete v príručnej batožine žemľu so šunkou, tak vás čaká na konečnej stanici – letisku (Austrália bez výnimky, Amerika detto) v tom lepšom prípade rozkošný psík, ktorý túto žemľu vyňuchá a vy sa musíte spovedať príslušnému prísnemu úradníkovi. V tom lepšom prípade vyviaznete s pokarhaním a ty, ty ty (fakt Amerika, Austrália, Nový Zéland sú na to špecialisti). V tom horšom zápisnica na colnici a v duchu sa modlíte, aby ešte pes nevyňuchal tu fľašku slivovice, ktorú ste pre istotu preliali do fľaše minerálky. Že vám nepríde druhý kufor je nepodstatné, ale za žemľu so šunkou si to odskáčete (dáma nepíše odseriete)….
A jednu perličku na záver si predsa len neodpustím. Cestovala som do Číny, a nakoľko som alergik, vždy mám pol kufra slaných tyčiniek a syra a podobne, jednoducho potraviny čo môžem. Čínska kuchyňa, máte pravdu, je skvelá, dokážu k jedlu pripraviť čokoľvek, ale môj žalúdok to akosi nie…. Tak som mala aj jablko a banán, no jednoducho pol kufra (aj sladkosti a keksíky..) Prešla som suverénne kontrolou, ešte sa mi pekne pozdravili a čakám na kolegyne….Prišli, trocha zelenkasté medzi poslednými a že aj to málo, čo tam mali: po dvoch jabĺčkach a obloženom chlebíku im zhabali a ešte sa tvárili (tí číňania,) ako keby kolegyne bohviečo pašovali….
Ozaj, dalo by sa toho napísať ešte veľa, v podstate každá krajina a cesta a letisko má niečo do seba, ale to by ozaj bolo na knihu , alebo sprievodcu TripAdvisora..
Kongresové centrá
Mám rada pásavca. Ale nie toho živočícha – pásavec devätpásy, Dasypus novemcinctus alebo aj armadillo (to je prosím španielsky, veľmi sa mi to slovo páči). Ale kongresové centrum v Daliane, lebo ozaj tak zvonka vyzerá. Keď som túto obrovskú kopu šedivého betónu videla prvý krát, veľmi dobrý pocit som z toho nemala. No vlastne, pripadalo mi to ako by povedal pán Werich „ hóódně ošklivý“. Ale časom sa ozaj náhľady menia. Ale prečo som si vlastne toho „kongresového pásavca“ ! zamilovala, musím predoslať ešte pár postrehov.
„Pásavec“ v celej svojej kráse
Za tie roky som kongresových centier prešla ozaj stovky (malé, veľké, nehostinné jazdiarne ako napríklad v Ženeve, dlhé špagety bez nápadu ako napr. v San Diegu), na niektoré si už ani nespomeniem, niektoré sú spojené s nie práve príjemnými spomienkami, ale do niektorých sa ozaj rada vraciam.
Hodne sa využívalo a aj dnes sa využívajú divadelné priestory. Sály pre poslucháčov sú priestranné, aj dajaký ten bufet a foyer pre vystavujúce firmy k dispozícii je . Pominiem tie kongresové sály, ktoré sú dnes už takmer štandardne vo veľkých hotelových centrách. Sú si veľmi podobné, od malých sál po tie väčšie s kapacitou okolo niekoľko stovák poslucháčov. Tradične v nich býva zapnutá klimatizácia, tak aj keď vonku je príjemné teplo, po pár minútach, keď vám za krk nemilosrdne fučí takých 18 st, je čas si ísť pre sako, alebo sveter, alebo vydržať a odniesť si okrem vedeckých zážitkov aj riadnu rýmu (to v lepšom prípade) angínu v tom horšom. No aj iný zápal už som zaznamenala.
Bude to už určite pekných pár desiatok rokov, čo sa začali stavať špeciálne kongresové centrá, také, kde by bola kompletná infraštruktúra, pripojenie na miestnu dopravu, prekladateľské búdky, priestory pre vystavovanie firiem a bohvie čo ešte. Jasné, inak to poňali a stavalo sa v Amerike, Južnej Amerike a zvyšku sveta. V Európe Paríž v čase otvorenia svojho kongresového paláca, to bolo niečo. Ani Madrid so svojim Palacio de Congressos de Joan Miró nebolo na zahodenie (jézus, dnes je to malinké, učupené medzi okolitými výškovými budovami a v tesnej blízkosti ozrutne veľkého futbalového štadióna). No a samozrejme Moskva, to nezabudnúť. Všade niečo, čo vyrážalo dych, oslnilo architektonickým nápadom, vnútorným vybavením alebo prezdobením interiérov.
Tie kongresové centrá, kde sa konajú masívne akcie do niekoľko tisíc účastníkov fakt majú svoju atmosféru. Horšie je, keď sa usporiadatelia snažia veľký kongres „napchať“ do priestorov, ktoré napríklad slúžia pre strojárske alebo poľnohospodárske výstavy, autosalóny a podobne (hore som už písala o síce veľkom ale neútulnom kongresovom a výstavnom centre v San Diegu). Som lokálpatriot a nedá nespomenúť malú výnimku v tomto smere – tvorí ho Brnianske výstavisko. Ale inak, v priestoroch, ktoré nie sú cielene účelové „kongresové“ sa stráca tá pravá, vedecká a pracovná atmosféra. Priznám sa, že prvýkrát, keď som napríklad v Južnej Amerike bola prítomná a potom aj prednášala v sále pre 4 tisíce poslucháčov, bol to šok. Ale časom si človek zvykne. A všetko ale prechádza vývojom aj kongresové centrá. Čo dýchalo novotou a bolo „wau“ dnes berieme ako zlatý štandard, no čo.
Ale aj tak tie nové, obrovské komplexy stoja za povšimnutie. Ázia a špeciálne Čína v aj Kórea iste hrajú prím. Svetový kongres dermatológov v Soule pred pár rokmi bol v takýchto priestoroch a iste som nebola sama, kto „kukal“ A Čína? Nuž o Šanghaji radšej ani nepíšem, to by bolo nadlho a naširoko. Ale tak napríklad Nanjing, môj prvý kongres tam (asi pred 6 rokmi) bol skutočne v priestoroch určených na komerčné strojárske výstavy. Ale organizátori hneď upozorňovali, že o rok už bude kongres v nových priestoroch a samozrejme k tomu aj nové hotelové komplexy. Čo by som klamala, neverila som. Keď ale za rok, po ceste do nového hotela, som akosi nepoznávala „známe reálie – rozumej ulice a bulváre cestou z letiska“ padla mi sánka. Ozaj centrum stálo. Ťažko opísať čipku z betónu alebo vznášajúce sa listy papradín a podobne. Tak ale dajako podobne ako zavinutý list exotickej krásnej rastliny toto centrum vyzerá. Dokončovali sa vtedy ešte aj vnútorné úpravy, ale bolo a je to nádherné. Dýchalo novotou…
Kongresové a multifunkční centrum Nan-jing zvonku
Kongresové a multifunkční centrum Nan-jing architektúra trocha bližšie
Kongresové centrá v Číne, čo budem hovoriť – teda aspoň tie, čo už som videla, architektonické skvosty a lahôdky. Navoňané torty a čipky ako som spomenula, zvonka šedivé, biele, lesknúce sa…. Priestory, ktoré omráčia svojou veľkosťou a nápadom, ale nie sú nepriateľské,sú čisté, premyslené s potrebnou infraštruktúrou.
Ale začala som pásovcom, musím sa k nemu vrátiť, lebo ozaj stojí za podrobnejšiu zmienku. O Daliane ako takom napíšem inokedy, ale „pásovec“ to je niečo. Prvýkrát keď som ho videla, tak sa mi zdalo, že stojí celkom osamotene a hrdo na brehu mora v blízkosti nádherných hotelov. Monumentálny, čo do šírky aj dĺžky. Po druhý, tretí a teraz už po piaty raz mi tak veľký nepripadal, možno preto, že stavieb v okolí akosi pribudlo. Ale nie tým to nebude. Okolo najmä pribudli atrakcie – plno kvetinových záhonov a potom smerom od hotelov k hlavnému vchodu a smerom k moru atrakcie pre ľudí. Priestory na prechádzky, obrovská plocha, ako som sa dozvedela slúžiaca na napr. vojenské prehliadky alebo sľuby mladých námorníkov. Zvonku je pásavec šedivý, ohromná poľguatá kupa betónu a kovu, dalo by sa povedať nič moc. Ale vo vnútri? Absolútne premyslené a účelové kongresové priestory – malé, veľké, najväčšie sály, priestory pre katering, rozumej stolovanie pre stovky účastníkov, čistučké toalety, všade eskalátory, označenie, ktoré vás ani minútu nenechá na pochybách, kde sa máte dostať. No paráda. A pritom, nie je to depresívne, šedivé, ale príjemne účelné, síce velikánske, ale fajn.
Jeden z menších sálov v Dalianskom kongresovom centre
Chodby a priestory pre výstavy firiem
Priestory na pohostenie účastníkov kongresu
Zdola vidieť až do šiesteho patra a tie eskalátory!!!
A najmä, jeden kongres končí a už vidieť ako sa chystá ďalší. Takže využiteľnosť fakt super, nie ako niektoré stavby na olympiádu, kde po skončení začne neúprosný proces deštrukcie a chátrania. A aby som nezabudla, samozrejme sa naplno využívajú aj priestory pred pásavcom.. Naposledy čo som videla autosalón pod slnečným modrým nebom a prehliadky, ako sa dajú vytvoriť slávobrány pre nevesty. Čo na tom, že na chvíľu, kým sa odfotí, ale musí to byť.
A tak, ozaj mám svojho „kongresového pásovca“ rada, miesto má pre mňa to správne čaro a teším sa už teraz, zasa o dva roky sa tam isto vrátim.