Letiska a kongresové centrá

MUDr. Hana Zelenková, CSc

Členka Klubu H+Z

Letecká doprava, letiska a vôbec niečo navyše

Neviem, aké asociácie slovo letiská vzbudzujú u vás, u mňa sa až do nedávna spájali so slovom sloboda, ďaleké kraje, bezpečnosť, cestovatelia

a najmä nenapodobiteľná atmosféra absolútnej presnosti dopravy, super pohostenie na palube……  Nuž časy sa menia…… Je až neuveriteľné, akým  tempom sa letiská menia, doslova sa  rozrastajú pred očami a to čo ešte včera patrilo k tým naj, naj, dnes nemilosrdne pokrivkáva. Nehovorím iba o Európskych letiskách.  Vezmime si napríklad aj to, že tie staré nezanikajú, stali sa z nich akési regionálne stanice. Kedysi – nebolo mysliteľné,  aby letisko bolo uprostred mesta, ale dnes žiadna výnimka. Joj a samozrejme pristávacie plochy pre helikoptéry….skoro pred každou nemocnicou, ale aj to sú predsa letiska….

Cestujúci

Ako  malá som poznala len tie letiská s trávnatou plochou, zväzarmovské. Potom začali v mojom  „itinerári“  pribúdať  tie troška väčšie s jednou, potom dvoma a teraz aj viacerými ranvejami. Samozrejme,  vývoj ide nezadržateľne vopred. Okrem ranvejí a terminálov sa  ale mení  aj  osadenstvo, ktoré na letisku stretávate. Pre európske letiská  tam takmer vždy platilo – pekne oblečený, upravený, doprava  skôr pre tých movitejších, personál na letiskách,  okrem pekných uniforiem, vždy dobre naladený, ochotný kedykoľvek pomôcť, usmerniť……  Dnes? Stretávate batôžkarov, maminky s kočíkmi, deti, tínedžerov, dôchodcov, nevyspatých, nevrlých cestujúcich, zmätených dovolenkárov, prvýkrát sa pripravujúcich na let a v odbavovacích halách niekedy aj bezdomovcov….  atď.. Zmes všetkých národností a typov ľudí a čo je pre mňa nepochopiteľné, na letiskách sa aj kradne!!! Keď som prvýkrát začula hlásenie,  aby si cestujúci dávali pozor na svoje batožiny, nechcelo sa mi veriť. Na letisku? Kradne sa? Ba jo, aj ja už som takú situáciu videla. Našťastie nezažila.

Check-in a iné radosti

Check-in – predstava, že je za pultíkom milá osôbka, ktorá zváži kufor a dá vám palubnú  vstupenku s jasne vytlačeným miestom v lietadle už dnes až tak neplatí.  Na väčších letiskách sú dnes automatické registrácie, neosobné mašiny. Neznalý človek tam strávi veľa času, ale aj tak nakoniec musí prísť niekto na pomoc. A presnosť dopravy? To už je žiaľ minulosť. Áno, musíte byť na letisku skôr, odbaviť kufor aj seba (aj keď dnes sa všetko dá elektronicky), potom nevyhnutná prehliadka, čo máte pri sebe (tekutiny, kozmetika atď.), prejdete turniketom, zvoníte, osobná prehliadka a safra, do  „gatí“ to tak tak stíham. Nó, dalo  by sa treba prísť aj o tri hodiny skôr, ale zasa niektorý  „check – in“ otvárajú až dve hodiny pred odletom (v Číne v niektorých mestách iba hodinu a pol ).  Chápem,  zhustila sa letecká preprava nielen nad Európou, ale celým svetom, sú nepredvídateľné vrtochy počasia, výbuchy sopiek, stávky zamestnancov (dobrý deň Lufthansa, Air France!!) . A pokiaľ sa vám dnes podarí odletieť presne na čas označený na letenke, je to fakt zázrak. Všade sa hovorí o ochrane cestujúceho, že pokiaľ letecká spoločnosť mešká, máte nárok na kompenzáciu a bla bla. No zväčša to dopadne tak, že vás síce naložia, nechajú na palube  hodinu a viac, a potom aj vyložia ale stále to ešte nie je ten časový  limit, za ktorý by sa malo  leteckým prepravcom vám, váženému cestujúcemu, zaplatiť. O tom, že sa bežne stáva, že predajú viacej leteniek, ako je kapacita lietadla by sa dali napísať krásne fejtóny…..

Pohostenie na palube

A aby som nezabudla, kde sú tie časy, keď vám v lietadle (aj v ekonomickej triede) s úsmevom ponúkli na pitie rôzne tekutiny, čaj, kávu a pod. Ale áno, sú aj dnes letecké spoločnosti, kde vám toto ponúknu v cene letenky, ale zväčša – kúp si a dostaneš. Letenky ozaj nepatria k tým najlacnejším  cestovným lístkom.  A dnes, aj niektoré spoločnosti prevádzkujúce vlaky  a autobusy túto službu pre cestujúcich majú.  Síce boli  dlhočizné  komentáre, koľko letecké spoločnosti týmto ušetria (že si pitivo zaplatíte), ale, viete, pripadá mi to svojim spôsobom nedôstojné, a tie stewardky, no nie je im to práve najpríjemnejšie, niekedy až  ponižujúce, žiadať za pohár vody alebo kávy peniaze. Zväčša prejdú uličkou a iba sem tam si  niekto niečo objedná. Výnimkou sú diaľkové lety  – najesť, vodu  a pochúťky samozrejme dostanete, ale pozor! Napríklad  poľské aerolínie sú pružné, majú veľa zámorských letov, ale dajú  aj na letoch do Ameriky základné tekutiny a alkohol si platí cestujúci sám .  V tomto smere je priekopníkom Aeroflot. Alkohol fakt žiaden, šlus.

Letiská, malé, väčšie,  najväčšie

Ako malá  som sa s maminkou chodila pozerať na letecké dni, milovala som lietadielka, vetrone,  a snívala o tom, že aj ja sa pozriem na zem zhora. Prvýkrát som letela keď mi bolo  dvanásť rokov. S maminkou vtedy z Brna do Karlových Varov. Brnianske letisko mi pripadalo ako malý palác (jasné mala som dvanásť), z Karlových Varov už som tak unesená nebola.  Ale aj tak. Do lietadla sme nastupovali zozadu, boli to JAKy, ale ten pocit, prvýkrát sa pozrieť na zem z oblakov, vidieť  ranvej ako bielošedú stuhu, pomaly sa strácajúcu, no zážitok na celý život. (Iba malá odbočka: dnes sa  už uvažuje o nekonečnej pristávacej a štartovacej dráhe, teda kruhovej endless runway, a vidí sa v nej budúcnosť  leteckej dopravy).

Potom som začala poznávať iné tuzemské letiská – Praha, Ostrava, Košice, Bratislava, Poprad. Ozaj Ostrava, raz som letela z Brna do Košíc na svadbu, mala som sebou bábovku a cukroví. Medzipristátie bolo v Ostrave, vystúpili sme von a ja zašla na WC. Vraciam sa a ouha, moje lietadielko sa už aj s bábovkou vznáša nad Ostravou. Slzy na krajíčku, šok čo teraz?? Ale vtedy sa lietalo aj 3x denne (!!!) a večer  som bábovku víťazne v Košiciach držala v ruke. No zoberme si Slovensko dnes:  Bratislavu nám vynovili a troška zväčšili, ale parametre malého lokálneho letiska jej nikto neodpára. Vrátane nesmierne dôležitého pozemného personálu a policajtov a špatného parkovania a vôbec. Košice sa fakt snažia, pribudlo letov do vzdialených destinácií, parkovacích miest, bufetov, iba ten pás s kuframi je stále iba jeden a salónik, chudučký príbuzný tých väčších súrodencov. Žilina, to letisko je maličké, ale veľmi sami páčilo. Syn študoval v Žiline dopravnú, je z neho pilot  a prvé lety absolvoval práve tam,  škoda, že sa žilinské letisko nevyužíva aspoň na  vnútroštátne lety. Poprad – nuž  turisti , zaplať Pán Boh  ešte Tatry milujú. Maličké letisko, problémy s pristávaním na ranveji,  ale naše. Tie ostatné letiská, ach jo. Pardón, tie vojenské, aj keď lietadla už dávno doslúžili sú technicky pomerne slušné.

Dlážky a kufre

A vidíte  – dlážky na letiskách, jasné súvisí to všetko s kuframi.  Nie je to tak veľa rokov čo sme ich nosili iba v ruke, potom pribudli tie krásy, čo mali dve kolieska a ťahali sa na  remeni za sebou ako havkovia. A potom  nádherná novinka – kufre, ktorá sa začali držať na vysúvacom držadle – buď dve kolieska alebo najnovšie  štyri kolieska, otáčajúce sa na všetky strany. Tie, ktoré sa krásne prispôsobujú smeru jazdy a ešte je hore  na kufri  miesto na pridržanie kabelky, Paráda! Ale!! Samozrejme musí byť na letisku hladká dlážka,  keď sú koberce (a takých svetových letísk je fakt dosť), no fujtajbl, ťahať sa poriadne nedá, už len treba využiť malé vozíky, ale tie zasa treba pri zmene podlažia pri nástupu na  eskalátor  nechať na mieste, no nič moc.

Á!! Váha a nadváha – prebaľujte kufor, ktorý váži trocha viacej k „pobaveniu“ netrpezlivých spolucestujúcich čakajúcich v rade za vami, alebo zaplaťte. Tiež radosť. Čo ale nesmierne obdivujem, je transfer kufrov z štartovacej  do cieľovej stanice. Niekedy sa pravda zabudne aj ten kufrík medzi Prahou a Košicami. Ale keď napríklad cestujete  Košice-Praha-Seoul-Dalian a bežíte s v vyplazeným jazykom medzi obrovskými terminálmi a kufor to stihne skôr ako vy a trafiť to správne lietadlo, no to je pocit!  Inak v tomto smere mám fakt ťažké srdce na KLM, Akosi to v tom Amsterdame pobabrali a  nie a nestíhajú,  a keď čakáte v Amerike potom  dva dni  na  batožinu a stále nič a kompenzáciu vám síce odporúčajú – nakúpte si čo chýba, dáte doklady a zaplatíme , tak výsledok?. Aj keď pošlete doklady zdvorilo vám odpovedia, že prišli o deň neskôr  a tak ako je tým najmalilininkatejším písmom napísané v pravidlách prepravy, už nemajú povinnosť zaplatiť , to ide človeka trafiť šlak.  Už sa mi kufre neraz stratili celkom, inokedy došli s riadnym meškaním, ale aj tak, túto oblasť logistiky hlboko uznávam a skláňam sa pred ňou.

Európske letiská

V Prahe sa dlho pristávalo na terajšom Termináli 3, ten už je dnes vyhradený  najmä vládnym delegáciám  a súkromníkom.   Terminál 1  dlho patril k tým väčším, dnes  síce aj s Terminálom 2 nepatrí Praha k najmenším  v Európe, ale aj tak. Napríklad v porovnaní s Frankfurtom alebo  Mníchovom, trpajzlík.  Tie naposledy   menované  vyžadujú nielen dobrý a rýchly orientačný zmysel, ale aj rýchle nohy a dobré topánky,  to ale v podstate na väčšine veľkých letísk. Takmer všade sú síce   spojovacie eskalátory, ale aj tak,  veľakrát sa človek nabehá a nabehá. Napríklad  Amsterdam, Schiphol – ten fakt nemusím, ani Paríž Charles de Gaulle.  Iná kapitola sú  Londýnske letiská,   a ich vzdialenosti od centra , véélikánske, a pokiaľ si pak zoberiete taxi, vyjde veľakrát drahšie ako  letenka. A Viedeň – starý Schwechat bol utešený, taký fakt rodinný, aj tie Mozart kugeln a a Melange kafé chutilo akosi inakšie.  Dnešný nový ozrutný terminál mi už zvonka pripadá ako krematórium. Veru nemám to tam rada.  Waršava sa napríklad zlepšila k lepšiemu, ale pozemný personál veru veľmi nie.  A aby som nezabudla, mám rada staré berlínske letisko Tempelhof, má svoju atmosféru, tiež aj  Paríž Orly. Severské letiská sú moderné, ale trocha neosobné a nie až najväčšie a majú strašne tvrdé stoličky na sedenie v odbavovacích halách. A ceny za kafe a iné pochúťky, kurňa, vysoké.  Krásne a veľké je nové letisko v Madridu, iba na batožiny sa tam čaká veľmi dlho. Lisabon mi pripadá trocha špinavý, najmä transfery. Ako by som mohla zabudnúť na ruské letiská!  Moskva – Šeremetevo, Vnukovo, Domodedovo, no dobre aj Bykovo, aj keď  je maličké a slúži iba na chartre. Šeremetevo – malé mesto, neuveriteľne zorganizované a rozsiahle, ale pritom s výbornou orientáciou a samozrejme skvelou dopravou z a do centra Moskvy Aeroexpresom. St. Peterburg, to bývalo hrozné letisko,  posledné tri roky v premávke nový terminál, to už je fajn. No aj keď zážitok,  kedy som tam išla transferom z Číny, a stále im na  prechode turniketom cez kontrolu pískalo v oblasti môjho  kovového bedrového   kĺbu a prehmatávali ma od hlavy po päty, ani kartička s číslom TEP im nestačila…Nezostávalo mi nič iného ako povzdych – nu vot molodci, kaky ja terorist?? Potom už ma pustili….. Ale aj iné letiska v Rusku sa veľmi pochlapili – Samara, Jekaterinburg, Mineraľnye vody, Novosibirsk a ďalšie. O superletisku v súvislosti s Olympiádou v Soči, škoda hovoriť. Ale Jalta – tiež pekné, ale komu vlastne patrí, to už je otázka pre politikov, do toho sa nemontujem. Kazachstan – Astana sa pred  Expo 2017 vyšperkovala, ale to staré letisko ako obrovská modrozelená jurta má svoje čaro. Almaty – pred 40 rokmi keď som  pristávala prvýkrát a vystupovala z lietadla s bábuškami s husami a iným domácim zvieratstvom sú dávno preč. Nie najväčšie,  ale slušné letisko, rovnako ako  horúci Šimkent. Aj Tadžikistan, Uzbekistan, Gruzínsko, Turkmenistan,   veľmi sa polepšili.

V Ázii pribudli svetové letiská napríklad vo Vietname – Saigon aj Ho-či-min a samozrejme Kórea. Soul som navštívila veľakrát. Po prvej olympiáde  v Soule ma vtedy letisko  ohúrilo, ale ako sa  im ho Kórejcom podarilo rozšíriť a architektonicky vyšperkovať pred tohtoročnou zimnou olympiádou, klobúk dole. Tie nové terminály, niečo prekrásne. A čo ponúkajú cestujúcim, kedy majú čakať dlhšie ko 3 hodiny! No to sú atrakcie!!  Japonsko a Čína, kapitoly samy pre seba, obrovské, ale absolútne dokonalé a prehľadné, našinca  organizácia a veľkosť   doslova položí. Joj a  v Indii je to  tiež tak, položí vás  to takisto, ale v opačnom slova zmysle.. Kto nebol neuverí. Aj keď ide o Dilí a nebo Bombaj, no aj Sri Lanka….. Ale  Indonézia,  Malajzia, Singapur – obrovské presklené fantastické stavby.  A tie doplnkové služby – vrátane bazénov na streche… Ešte dnes sa rehocem sama zo seba, keď som prvý krát vystúpila v Kuala Lumpur a videla iba samé presklené   priestory a palmy a kvety  a hovorila som si, no to by ma zaujímalo, ako to v zime vykurujete.. Ehm,  akosi som zabudla, že tam zimy nemajú…….Jednoducho  drbnutá Európanka, zvyknutá na štyri ročné obdobia.  K letisku Kuala Lumpur mám j jednu peknú spomienku, ako je svet malý. Odlietala som a nestačila si na letisku kúpiť jednu šatku. Zhodou okolností za týždeň tam išla služobne  na  Borneo Maruška, staršia dcéra, tak som ju poverila,  nech mi ju kúpi a vysvetlila jej v ktorom obchode. Fakt kúpila, takže  vidno, že aj takto sa dá nakupovať, pokiaľ sa cestuje.  Austrália, tam by som povedala zlatý štandard, aj keď sa samozrejme Sydney aj Melbourne modernizujú. Páčil sa mi menší Darwin, ale  Mekka surfistov – destinácia  Gold Coast, letisko nepekné a najmä na austrálske  pomery špinavé.  Ale napríklad Adelaide, Alice Springs a severné oblasti Austrálie malé , čisté, pekné.  Maličkých miestnych letísk je  na nedopočítanie. Nový Zéland – asi o ňom platí to čo o Austrálii. Ale  keď napríklad  chytíte pred pristátím v Queenstoowne snehovú búrku  nie je to  nič moc. Ale za to letisko nemôže.

Afrika – tak tu sú rozdiely priam priepastné, Turistické destinácie ako Tunisko, Maroko, Alžír, Egypt to ešte ide. Inde je treba sa pripraviť nielen na zážitky z pekelných horúčav, ale vojakov, tanky, zmätok.. Výnimka azda Burundi a Juhoafrická republika. A keď sa vypravíte do teraz čo populárnejšej destinácie Zanzibar, nuž tie prestupy pred záverečným dosadnutím, dobrodružstvo.

Zato Arabské emiráty, Dubaj, Izrael to už je iné kafe. Najmä Dubaj a možnosti parkovania a nákupy a vôbec. Iný svet, bežnému Európanovi trocha vzdialený

Amerika

Kanada, povedala by som zlatý štandard, Otawa, Vancouver, Montreal, Toronto, Quebec – fajn, nijako neprekvapí, až na to, že vám zabavia aj malininkatý nožík, ktorý je súčasťou Swiss karty, ktorú  akceptujú na celom svete. Jó bezpečnosť nadovšetko. Fakt sa to tej policajtke na kontrole veľmi páčilo, nuž nech má radosť.

USA – veľké rozdiely, a keď napríklad čakáte „Wau“ na  niektorom letisku vo Washingtone alebo New Yorku alebo v Chicagu či Houstone, fakt nič moc, bežné vybavenie, orientácia niekedy pokrivkáva (ale chráň bože toto povedať Američanovi), ale vcelku fajn. Možno prekvapí celkom malé (no malé, na tie mesta ale čakáte dačo väčšie) letiska v San Diegu, Los Angeles, San Francisku,  Las Vegas, ale vcelku OK. Až na tie kasína v Las Vegas, na letisku fakt sila!!! Jo a čo je najhoršie, na väčšine medzinárodných letísk ešte pred tým ako sa dostanete k pasovákovi, tak k mašinke, kde  naťukáte všetky požadované informácie a vypľuje to na vás papier, ktorý je buď s pekným vašim portrétom  ale ten je  alebo nie je preškrtnutý a neviete (alebo viete..) a potom vás do USA pustia, alebo nie….

Mexiko a stredná a južná Amerika

V Mexiko City určite zažijete šok z obrovských vzdialeností medzi terminálmi, aj ich veľkosťou, ale  napríklad Guadajara alebo Monterrey či prázdninová destinácia Cancún, to nie je tak zlé. Ale špecifické sú malé letiská, zážitok a všade prítomní mariači (mexickí muzikanti v čiernych cowboyských čižmách, v zamatových tmavých oblekoch, na hlave so sombrérom). Kuba – no, no comment, za 40 rokov sa  letisko nezmenilo…Z južnej Ameriky  prím obrovských letísk samozrejme hraje Rio de Janeiro, Sao Paulo, Buenos Aires, veliké je Santiago de Chile a absolútne rozkošné letisko na Veľkonočnom ostrove s Moai (tá ale nie je originálna, je to replika) a nádherným vencom , ktorý vám dajú po príchode okolo krku (ten je originál).

K letiskám dnes už neodmysliteľne patria hotely. Tie  z ktorých sa dá suchou nohou dostať z letiskovej haly až k recepcii sú najlepšie,  k iným dopraví  kyvadlovka z hotela a je to celkom fajn. Niektoré, aj keď sa píše, že sú celkom na letisku idete aj pol hodiny autobusom. Jasné, iný terminál, ale služby super. V tomto smere je Istanbul (jedno z fakt najrozsiahlejších letísk) skvelý. V hoteli sa tu raňajky podávajú už od tretej ráno, aby  cestujúci potom v lietadle  a pri  čakaní nehladoval. Inde vám pribalia balíček na cestu, z ktorého jogurt a vodu samozrejme pred  prechodom kontrolou musíte vyhodiť, a keď nedajbože zabudnete v príručnej batožine žemľu so šunkou, tak vás čaká na  konečnej stanici – letisku (Austrália bez výnimky, Amerika detto)  v tom lepšom prípade  rozkošný psík, ktorý túto žemľu vyňuchá a vy  sa musíte spovedať príslušnému prísnemu úradníkovi. V tom lepšom prípade vyviaznete s pokarhaním a ty, ty ty (fakt Amerika, Austrália, Nový Zéland sú na to špecialisti). V tom horšom zápisnica na colnici a v duchu sa modlíte,  aby ešte pes nevyňuchal tu fľašku slivovice, ktorú ste pre istotu preliali do fľaše minerálky.  Že vám  nepríde druhý kufor je nepodstatné, ale za žemľu so šunkou si to odskáčete (dáma nepíše odseriete)….

A jednu perličku na záver si predsa len neodpustím. Cestovala som do Číny, a nakoľko som alergik, vždy mám  pol kufra slaných tyčiniek a syra a podobne, jednoducho potraviny čo môžem. Čínska kuchyňa, máte pravdu, je skvelá,  dokážu k jedlu pripraviť čokoľvek, ale môj žalúdok to akosi nie…. Tak som mala aj jablko a banán, no jednoducho pol kufra (aj sladkosti a keksíky..) Prešla som suverénne kontrolou, ešte sa mi pekne pozdravili a čakám na kolegyne….Prišli, trocha zelenkasté medzi poslednými a že aj to málo, čo tam mali: po dvoch jabĺčkach a obloženom chlebíku im zhabali a ešte sa tvárili (tí číňania,) ako keby kolegyne bohviečo pašovali….

Ozaj,  dalo by sa toho napísať ešte veľa, v podstate každá krajina a cesta a letisko má niečo do seba, ale to by ozaj bolo  na knihu , alebo sprievodcu TripAdvisora..

Kongresové centrá  

Mám rada pásavca. Ale nie toho živočícha –  pásavec devätpásy,  Dasypus novemcinctus  alebo aj armadillo (to je prosím španielsky, veľmi sa mi to slovo páči). Ale kongresové centrum v Daliane, lebo ozaj tak zvonka vyzerá. Keď som túto obrovskú kopu šedivého betónu videla prvý krát, veľmi dobrý pocit som z toho nemala. No vlastne, pripadalo mi to  ako by povedal pán Werich „ hóódně ošklivý“. Ale časom sa ozaj náhľady menia. Ale prečo som si vlastne toho „kongresového pásavca“ ! zamilovala, musím predoslať ešte pár  postrehov.

„Pásavec“ v celej svojej kráse

Za tie roky som kongresových centier prešla ozaj stovky (malé, veľké,  nehostinné jazdiarne ako napríklad v Ženeve, dlhé špagety bez nápadu ako napr. v San Diegu),  na niektoré si už ani nespomeniem, niektoré sú spojené  s nie práve príjemnými spomienkami, ale do niektorých sa ozaj rada vraciam.

Hodne sa využívalo a aj dnes sa využívajú divadelné priestory.  Sály pre poslucháčov sú priestranné, aj dajaký ten bufet a foyer pre  vystavujúce firmy k dispozícii  je . Pominiem tie kongresové sály, ktoré sú dnes už  takmer štandardne vo veľkých hotelových centrách. Sú si veľmi podobné, od malých sál po tie väčšie s kapacitou okolo niekoľko stovák poslucháčov. Tradične v nich býva zapnutá klimatizácia,  tak aj keď vonku je  príjemné teplo, po pár minútach, keď vám za krk nemilosrdne fučí takých 18 st, je čas si ísť pre sako, alebo sveter, alebo vydržať a odniesť si okrem vedeckých zážitkov aj riadnu rýmu (to v lepšom prípade) angínu v tom horšom. No aj iný zápal už som zaznamenala.

Bude to už určite pekných pár desiatok rokov, čo sa začali stavať  špeciálne kongresové centrá, také, kde by bola kompletná infraštruktúra, pripojenie na miestnu dopravu, prekladateľské búdky, priestory pre vystavovanie firiem a bohvie čo ešte. Jasné, inak to poňali  a stavalo sa v Amerike, Južnej  Amerike a zvyšku sveta. V Európe  Paríž v čase  otvorenia svojho kongresového paláca, to bolo niečo. Ani Madrid so svojim Palacio de Congressos de  Joan Miró nebolo na zahodenie (jézus, dnes je to malinké, učupené medzi okolitými výškovými budovami a v tesnej blízkosti ozrutne veľkého  futbalového štadióna). No a samozrejme Moskva, to nezabudnúť.  Všade niečo, čo vyrážalo dych, oslnilo architektonickým nápadom, vnútorným vybavením alebo prezdobením interiérov.

Tie kongresové centrá, kde sa konajú masívne akcie do niekoľko tisíc účastníkov  fakt majú svoju atmosféru. Horšie je, keď sa usporiadatelia snažia  veľký kongres „napchať“ do priestorov, ktoré napríklad slúžia pre strojárske alebo poľnohospodárske výstavy, autosalóny  a podobne  (hore som už písala o síce veľkom ale neútulnom  kongresovom a výstavnom centre v San Diegu). Som lokálpatriot a nedá nespomenúť malú výnimku v tomto smere  –  tvorí  ho Brnianske výstavisko. Ale inak, v priestoroch, ktoré nie sú cielene  účelové  „kongresové“ sa  stráca tá pravá, vedecká a pracovná atmosféra. Priznám sa, že prvýkrát, keď som napríklad v Južnej  Amerike bola  prítomná a potom aj prednášala v sále pre 4 tisíce poslucháčov, bol to šok. Ale časom si človek zvykne. A všetko ale prechádza vývojom aj kongresové centrá. Čo dýchalo novotou  a bolo „wau“ dnes berieme ako zlatý štandard, no čo.

Ale aj tak tie nové, obrovské komplexy stoja za povšimnutie. Ázia a  špeciálne  Čína v aj Kórea iste  hrajú prím. Svetový kongres dermatológov v Soule  pred pár rokmi bol v takýchto priestoroch a iste som nebola sama, kto „kukal“  A Čína? Nuž o Šanghaji radšej ani nepíšem, to by bolo nadlho a naširoko. Ale tak napríklad Nanjing, môj prvý kongres tam (asi pred 6 rokmi) bol skutočne v priestoroch určených na komerčné strojárske výstavy. Ale organizátori hneď upozorňovali, že o rok už bude kongres v nových priestoroch a samozrejme k tomu aj nové hotelové komplexy. Čo by som klamala, neverila som. Keď ale za rok, po ceste do nového hotela, som akosi nepoznávala „známe reálie – rozumej ulice a bulváre cestou z letiska“ padla mi sánka. Ozaj centrum stálo. Ťažko opísať čipku  z betónu alebo vznášajúce sa  listy papradín a podobne. Tak  ale  dajako podobne ako zavinutý list exotickej krásnej rastliny toto centrum vyzerá. Dokončovali sa vtedy ešte aj vnútorné úpravy, ale bolo a je to nádherné. Dýchalo novotou…

Kongresové a multifunkční centrum Nan-jing zvonku

Kongresové a multifunkční centrum Nan-jing architektúra trocha bližšie

Kongresové centrá v Číne,  čo budem hovoriť – teda aspoň tie, čo už som videla, architektonické skvosty a lahôdky. Navoňané  torty a čipky ako som spomenula, zvonka šedivé, biele, lesknúce sa…. Priestory, ktoré omráčia svojou veľkosťou a nápadom, ale nie sú nepriateľské,sú čisté, premyslené s potrebnou infraštruktúrou.

Ale začala som pásovcom, musím sa k nemu vrátiť, lebo ozaj stojí za podrobnejšiu zmienku. O Daliane ako takom napíšem inokedy, ale „pásovec“ to je niečo. Prvýkrát keď som ho videla, tak sa mi zdalo, že stojí celkom osamotene a hrdo na brehu mora v blízkosti nádherných hotelov. Monumentálny, čo do šírky aj dĺžky. Po druhý, tretí a teraz už po piaty raz mi tak veľký nepripadal, možno preto, že stavieb v okolí akosi pribudlo. Ale nie tým to nebude. Okolo najmä pribudli atrakcie – plno kvetinových záhonov a potom smerom od hotelov  k hlavnému vchodu a smerom k moru  atrakcie pre ľudí. Priestory na prechádzky, obrovská plocha, ako som sa dozvedela  slúžiaca na napr. vojenské prehliadky alebo sľuby mladých námorníkov. Zvonku je pásavec šedivý, ohromná poľguatá kupa betónu a kovu,  dalo by sa povedať nič moc. Ale vo vnútri? Absolútne premyslené a účelové kongresové priestory – malé, veľké, najväčšie sály,  priestory pre katering, rozumej stolovanie pre stovky účastníkov, čistučké toalety, všade eskalátory, označenie, ktoré vás ani minútu nenechá na pochybách, kde sa máte dostať. No paráda. A pritom, nie je to depresívne, šedivé, ale príjemne účelné, síce velikánske, ale fajn.

Jeden z menších sálov v Dalianskom  kongresovom centre

Chodby a priestory pre výstavy firiem

Priestory na pohostenie účastníkov kongresu

Zdola vidieť až do šiesteho patra a tie eskalátory!!!

A najmä, jeden kongres končí a už vidieť ako sa chystá ďalší. Takže využiteľnosť fakt super, nie ako niektoré stavby na olympiádu, kde po skončení  začne neúprosný proces deštrukcie a chátrania. A aby som nezabudla, samozrejme sa naplno využívajú aj priestory pred pásavcom.. Naposledy čo som videla autosalón  pod slnečným modrým nebom  a prehliadky, ako sa dajú vytvoriť slávobrány pre nevesty. Čo na tom, že na chvíľu, kým sa odfotí, ale musí to byť.

A tak, ozaj mám  svojho „kongresového pásovca“ rada,  miesto má pre mňa  to správne čaro a teším sa už teraz, zasa o dva roky sa tam isto vrátim.