Ako mi bolo v Japonsku

MUDr.Hana Zelenková, CSc

Členka Klubu H+Z

Priznám sa, tešila som sa, aj keď sa to vopred nemá hovoriť, pretože potom samozrejme zaúraduje neomylný zákon schválnosti a niečo sa totálne pobabre a zaúraduje zákon schválnosti. Ale čo už, hovorila som si, možno tento raz….. Fakt – zaspal!! A bol dakde na druhom konci sveta!! Sláva!!! To som nečakala.

Navštívila som 2x Tokio, videla aj Jokohamu, zblízka Fidži a fakt konštatujem, že prívlastok „megapole“ majú v tomto prípade svoje opodstatnenie. Prvé aj ďalšie dojmy z Japonska boli super, ale nikde som nevidela toľko unavených a tak smutných ľudí ako vtedy a toľko spiacich postojačky ako v tokijskom metre.

Ale k terajšej návšteve. Do Osaky som odchádzala so základnými informáciami o počasí, kde sa Osaka nachádza, že je blízko Kyota (podľa Wikipedie, keď nenavštívite Kyoto, ako by ste v Japonsku nepoznali jeho históriu).

Osaka je síce tretie najväčšie mesto Japonska, ale s počtom 2,2 milióna obyvateľov, oproti Tokiu trpajzlík. Ale! Zato je tu terminál Šinkansenu a metro také „maličké“ má dĺžku 129,9 km, 8 dráh a 125 staníc. Ale, pokiaľ si myslíte, že orientácia v meste elektroniky je jednoduchá a vystačíte si okrem japončiny (samozrejmý predpoklad, že ju ovládate…) so znalosťami angličtiny, tak zobuďte sa! Pokiaľ nemáte sprievodcu a všetko vopred nalajnované, je to stratené. Ale k tomu sa dostanem.

Samozrejme na prvom mieste kongres – organizácia skvelá. Ale v hotelovom komplexe, kde sa to celé odohrávalo bol potrebný k orientácii kompas a riadna dávka trpezlivosti a pamätať si trasy od jedného sálu k druhému. Chodby dlhatánske, výťahy, keď ste netrafili tú správnu hotelovú časť vás vyviezli celkom inam. O nás účastníkov bolo skvelo postarané, všetko separátne, aby sme sa neplietli ostatným návštevníkom (z viac ako 480 izieb na 28 poschodiach) pod nohy, jedlo na výber aj pre alergikov, dietárov, celiatikov a tých, ktorý majú pocit, že keď niečo nie je ostré, tak nie je k jedlu (to som prosím ja). Odborný program plný až po strop, zaujímavý, len pravda nájsť tú správnu prednáškovú miestnosť, bol niekedy problém, lebo označenie troška, ale fakt iba troška zmätkovalo, tak povedzme si pravdu, niekedy bolo iba v japončine, no. Super bolo, že všade pre účastníkov kongresu k dispozícii voda, káva, drobné sladkosti, lebo keby to človek mal kupovať, zle nedobre. Japonsko fakt fest drahé. Welcome reception – bubny, draci a samozrejme gejši, ale len dve, aby sa to neprehnalo. Ale úprimne, k temperamentu našich tanečníc sa to porovnať nedalo, takže niektorí páni sa aj trocha nudili a prebralo ich až keď gejši chodili medzi hosťami. Teda ja viem, že som dosť veľká baba, ale keď som sa postavila ku Majko (to nie je meno, ale označenie gejši počas 5 ročného učebného pomeru), tá mi pripadala ako mravček a ja.. ale nebudem to rozvádzať, slonica Líza moja sestra).

Hotelový komplex bol na okraji Osaky, v podstate blízko prístavu a priemyselnej štvrti, ale okno sa nedalo otvoriť nie pre zlý vzduch alebo horúčavu či rachot z tovární, ale pre neskutočný koncert cikád. Napred som si myslela, že to dajaká fabrika vypúšťa plyn či čo, ale potom som zistila, že fakt sú to cikády, títo malé hlučné potvory, boli ich milióny a milióny, ktoré nedali ani v noci zaspať.

Teplota v Osake bola vražedná, 32-34 stupňov Celzia a aj na miestnych to bolo ozaj veľa, síce sa mračilo, hrmelo, ale nezapršalo. Takže v klimatizovanom hoteli pohoda, iba ste sa nesmeli vystrčiť z hotela, to bolo po papuli!!! Facka ako vyšitá.

Ale poznávať sa musí. Takže čo sa samozrejme odporúča, je Osaka Castle. Pokiaľ som mala predstavu, že je to historický palác, sprievodkyňa Aya Mishima nás s kolegyňou Zuzkou vyviedla z omylu. No z diaľky to tak vyzerá, ale skutočnosť je iná ako sme sa presvedčili. No a Aya – chutná, rozkošná dievčina, nám vedela odpovedať na každú otázku a pokiaľ nevedela, okamžite sa opýtala chytrého telefónu, ktorý ani na okamih nepustila z ruky (Vedela všetko, iba aká hnusná je zmrzlina zo zeleného čaju akosi nedomyslela a nevysvetlila…. )

Z hotelu na obrovskú centrálnu stanicu nás s ostatnými „poznávania chcenými“ kolegami odviezol Shutle bus, ale potom už buď taxíkom alebo metrom. Vstup do areálu Osaka Castle – krásny park, fontány a stanovište vláčika.

V tom vedru to bolo super, pri pomyslení, že by som mala kráčať ku vzdialenej, aj keď krásnej pagode, sa mi hmlilo pred očami – tak mi stekal po čele a chrbte pot a rozmazával make up, ktorý som si prácne nandala, aby som ten ksichtík premenila na obličaj a ako tak vyzerala.. Pche, každému to bolo v päte, len sa ovievať vejárom a sušiť sa…. No a vlasy – „totál príplesk“, mokré, ako by ma práve kaderníčka umyla.

Osaka Castle je vlastne sídlo samurajského rodu. A bola za svoju existenciu niekoľkokrát zrovnaná zo zemou, naposledy počas druhej svetovej vojny ju Američania bombardovali, vyhorela, ale dnes je zrekonštruovaná a v plnej kráse slúži ako 7 poschodové múzeum davy

chtivým turistom nielen z Japonska. Vysoký múr na ktorom stojí sa budoval z kameňov rôznych provincií a dovážal sa zďaleka, ale každý kto svojim dielom prispel na vybudovanie má na večnú pamiatku na kameňoch vyrytý svoj znak.




Okolo krásny park, utešené jazierka a z najvyššieho poschodia výhľad na Osaku . Inak história samurajov je fakt zaujímavá.

Ten slávny samuraj z Osaky, bol pôvodne farmárom, ale vypracoval sa, vybudoval Osaka Castle pre seba a svoju rodinu a priľahlý park sa stal základňou a výcvikovým táborom pre mladých samurajov. Titul toho najvyššieho samuraja potom prechádzal na jeho najstaršieho syna. S úmrtím posledného potomka zanikla aj táto vetva a rod samurajov. Podobných samurajských palácov bolo po Japonsku kedysi 2000, dnes je ich zrekonštruovaných 8! To nám vyrozprávala Aya. A potom nás zobrala ešte na hodinku na celkom iné miesto. Na najrušnejšiu ulicu Osaky. Ozaj ešte nikdy som nevidela toľko malých, veľkých, najmenších, najobsadenejších, najvychytenejších, najzvláštnejších „krmidiel“ na jednom mieste ako tam. Širokánska ulica, hlava na hlave, ale dalo sa uniknúť aj do úzkych uličiek, ako vystrihnutých z inej doby.

A do jednej z nich nás Ayo zaviedla, nejako som to nechápala, ale vysvetlila nám, že to je preto, aby sme videli najstarší chrám v Osake. Kde sa „úlitba“ a prosby bohom vyjadrujú poliatím jeho zelenej rastlinnej sochy čerstvou, ako ľad studenou vodou. Jasné, že som si želala, ale akosi to nevyšlo.. No možno, ešte…


Ešte som si stihla kúpiť japonské laky na vlasy, aby so sa trocha scivilizovala a slávnostnú večeru sme stihli a aj ako som písala videli aj gejši. Úpravy vlasov gejší famózna, aj kimoná. (Len tie laky na moje vlasy akosi nefungovali, bolo to ešte horšie….., ale čo, jedlo a spolu stolovníci to akosi taktne prehliadli)

A ešte musím zmieniť jednu zaujímavosť. Ako som spomínala, vedro hrozné, ale napriek tomu – okrem cudzincov – mladé,  staršie, elegantné aj menej elegatné Japonky, takmer všetky mali na rukách až do podpazušia navlečené akési zvláštne  rukavice.  My máme v Európe Melanoma day. V Japonsku sú ďalej. Okrem  jasných pravidiel prevencie a informovanosti širokej verejnosti, tam hneď vyrobili návleky   chrániace  ruky, predľaktia a paže všetkých farieb a veľkostí, nosia zásadne klobúčiky a dáždniky,  aby sa chránili pred slnkom. No keď neveríte – toto je dôkaz.


No a posledný deň sme si vyšetrili na návštevu Kyota.

To sme mali inú sprievodkyňu.  Satoko  nebola síce tak pekná ako Ayo,  ale rovnako famózna a ako vedela narábať s časom a mala všetko neuveriteľne na sekundu vyrátané, tak to som ešte nezažila.  Jednoducho, znova sme si overili, že nemať v Japonsku sprievodcu, nepohnete sa. Všetky nápisy v japončine, orientačné tabule, nápisy na obchodoch ale najmä mašinky na stanici a v metre a na autobusových staniciach, všetko v japončine. Ale jak to neuveriteľne  funguje!!! Teda naťukáte  a šup vypadne lístok s cenou a informáciami samozrejme v japončine (vďaka ti Satoko!)  a vy sa v pohode vydáte na nástupisko, kde práve pre vás ako na zavolanie  priplachtí Šinkansen, sadnete a kým  sa zavrtíte, tak za 15 minút ste v Kyote. Celodenný lístok v Kyote vás oprávňuje na metro (dve línie), autobusy,  trolejbusy, koľkokrát chcete  za deň presedať a kam vás srdce zavedie.  Satoko nás  skutočne previedla tým najdôležitejším, čo sme chceli vidieť bez straty jedinej sekundy, bolo to neuveriteľné, ale všade akoby na nás ausgerechnet všetky spoje čakali  a boli pripravené iba pre nás. A ešte jedna zaujímavosť. Cestovným lístkom sa preukážete  šoférovi keď vystupujete.

Kyoto bolo viac ako 1000 rokov hlavným mestom Japonska.  Satoko hovorila, že  japonské štátne zriadenie – cisár, je najstaršie na svete, o priamej spojitosti a previazanosti so samurajmi som tomu veľmi nerozumela (musím ešte doštudovať),  ale že to bolo až do nedávna hodne previazané som pochopila.

Satoko nám napísala krásny itinerár, priznám sa, že som ho naplno ocenila  až  po návratu domov.

Takže prvé čo sme navštívili je azda najpopulárnejší  zlatý pavilón – Kinkakuji Temple

Je to krásna pagoda ležiaca uprostred jazierka v dokonalom parku. Na to, aby ste dokázali naplno oceniť a vnímať krásu prírody  musíte mať fakt aspoň základné znalosti japonskej histórie a filozofie. Inak to všetko krásne na vás pôsobí (ako aj na väčšinu Európanov) ako nádherné esteticky vyvážené prostredie. Ale Japonci v každej vetvičke, v každom kvietku a usporiadaní   aj tvaru    rastlín či farbe kamienkov vidia symbol. Ja som napríklad videla  jeden nakrivo rastúci strom  medzi  bielymi a šedými kamienkami. Pekné, ale Satoko mi vysvetlila, že ten strom symbolizuje vojnovú loď jedného z najslávnejších admirálov, plávajúcom na mori (biele kamienky)  a vyhýbajúceho sa vojnovým nástrahám a ostrovčekom (šedé kamienky). No prosím a to som si myslela, že mám dobre vyvinutú  obrazotvornosť.

Po samozrejme nevyhnutnej návšteve stánku so suvenírmi, kde sa pre  nehorázne ceny nedalo fakt nič kúpiť, sme sa vydali  do Gion Area – teda miesta gejší.  Gejša –  to je  spojenie s pojmom kimono.  Ako praví  Wikipedia aj Satoko –  Kimono je spojením znakov „kiru“ a „mono“, čiže „obliecť si, nosiť” a „vec”. Strih je v tvare T a čo je teda najzvláštnejšie , v Japonsku sa nosí vždy ľravou stranou na vrchu, opačne sa oblieka iba nebožtíkom (no tom som hneď  trafila). No a samozrejme je rozdiel medzi ženským a mužským kimonom!!!  Obliekanie je  neuveriteľne zložité,  nechápala som, že niektoré ženy v tom vedre mali kimoná na sebe a prežili. Ale bola som poučená, že to je všedné oblečenie  Jukata, ktoré je z bavlny a nie z hodvábu a v Kyote ho nosí veľa žien, mladé aj staré, no a samozrejme nie je tak drahé ako originálne hodvábne  (alebo brokátové) kimoná, ktorých cena je niekedy závratná  (10 – 20 tisíc dolárov!) a na výrobu sa čaká aj rok. Napred sa oblečie  spodná  košela hadadžuban a spodnička susojoke (pre ženy), na to ďalšia vrstva, tzv.nagadžuban. Biela golierová časť spodného odevu vyčnieva spopod kimona, takže to vyzerá ako dvoje  šaty a podľa  znalcov tento  efekt priťahuje oči na krásu poodhalenej šije (aspoň vidíte ako sa mení  význam slova – sexy pohľad). Opasok sa nazýva obi, topánky geta  (v ktorých je možné sa spoľahlivo zabiť (neskúsenému a netrénovanému)  a ponožky s palcom sa  volajú tabi.  No,  ale som sa spotila kým som to napísala, ale uf, viete aspoň toľko čo ja.

Potom sme išli do najstaršej štvrte v Kyote – Higashi yama Area. Nádhera . Samé, maximálne jednopodlažné, staré  drevené domčeky, v podstate malé obchodíky, na  šperky, čaje, hračky, suveníry, reštaurácie, z kopca  do kopca, miestami nával ako na Václaváku. Inak nič sa tam nesmie zvonku  rekonštruovať a modernizovať. Zvnútra, čo nie je vidno áno, ale kolorit musí ostať zachovaný. V tejto lokalite je aj krásny drevený, jeden z najstarších chrámov Budhu. V tom vedre som bola tak umordovaná, že som  Satoko a Zuzku nechala vyliezť ešte na  kopec a sadla som si do báječne klimatizovanej kaviarničky, kde mi hneď  servírovali ľadovú vodu (no aby nie, musel na mňa byť pohľad ako na reinkarnáciu Budhu – spotená,  funiaca, červená ako rak, s tučným bruchom…. ) No a potom som si objednala bááááááječnú chladnú kávu (ktorú nikdy nepijem, som čajová, ale zelený čaj už som nemohla ani vidieť). Kým prišli dievčatá, užívala som si pozornosť personálu, pozerala  do záhrady a bolo fajn. Pokiaľ nepreniesli  účet..

To som pre zmenu zasa zbledla, tazmer nedýchala,  ale ako správna dáma (bez mihnutia oka, popravde, mihnúť som nevládala) som zaplatila. Cena,  čo vám budem  hovoriť,  ako za liter 15 ročnej  dobrej whisky Jameson… No,  ale presunuli sme sa ešte do Neme´s path for Macha. Názov lákavý, ale pokiaľ ste čakali mužov machov, tak špatne. Bola to  ulica s predajom púdrov zeleného čaju a všakovakých dobrôt zo zeleného čaju, no nekúp si, keď ti dali ochutnať. Dali sme sa zlákať, ale keď sme v konečnom dôsledku videli na displeji  ceny,  celý nákup sa scvrkol na jednu malikatú dózičku s čajom (vraj na 50 porcií, cha, cha) a lyžičku ako odmerku.

No a ešte niečo málo pojesť, ja sa priznám bez mučenia, že z bohatého výberu to zasa boli iba  zemiakové hranolčeky, no kto by riskoval alergiu (tú mám), že áno. A šup na Šinkansen a Metro a do Hotelu.

Cez Soul  a Prahu so Svidníka (zasa so 7 hodinovým posunom – tentoraz mínus),  domov.

Bolo to krásne,  poučné, ale doma je doma. Aj keď –  vystúpila som z lietadla a tá horúčava bola rovnaká. Ale zmrzlina na osvieženie bola tá pravá –  tá moja – citrónová, veľká porcia!

 

Autorka: MUDr. Hana Zelenková, CSc

2.2.2018